Spadla hruška zelená

Spadla hruška zelená,

rozbila si kolená.

Teraz plače na zemi,

dobré lieky dajte mi.

Ty si hruška nezbedník,

nepomôže ti už nik.

Veď si dobre vedela,

že si ešte nezrelá.

Túto básničku nemám rada. Je proti všetkému, čo učíme naše deti a čím žijeme v našej škôlke. Vám sa páči? Recitujete ju s deťmi? A zamysleli ste sa, o čom je?

Hruške zelenej, ktorá spadla na zem sa stalo niečo boľavé. Veď preto aj plače, je to pre nezrelú hrušku typické. No a nezrelí robia nezbedné veci. Nemusia o tom ešte dobre vedieť.

Je september, v našej škôlke sa neplače a ja vychádzam zo „svojej triedy“, ako mojej kancelárii hovorí najmenší Fifo a vyberám sa smerom k učiteľke, ktorá láskavo nakladá špaldové halušky deťom.  Pýtam sa jej: „Pavli, ty si čo myslíš o tejto básničke ?“ „Ja si myslím, že básnička nemá hlbší význam, sú to iba poskladané slová, ktoré sa rýmujú“. Presne tak. Lenže tu nám uniká jeden veľmi dôležitý rozmer, ktorý deti vnímajú a aj nasledujú. Viníme potom spolu s deťmi na lavičkách nezrelú hrušku z nezbednosti, zo zlyhania a ešte jej aj nepomôže nik a ani my nie ?

Vidím našu šesťročnú absolventku Haňu, tá by bola hneď naporúdzi, keď by spadol jej mladší spolužiak, lebo sa vrtí na lavičke. Vidím našu ďalšiu absolventku Lucku, ktorá by položila empatickú otázku „bolí ťa to ?“. Predstavujem si Ľudka, ktorý by nám s anglickým prízvukom urobil prednášku, ako mu ocko ošetril koleno keď si ho rozbil.

Tak buď títo rodičia nemajú šajnu o hruške zelenej, alebo to robia fakt tak dobre, že sú pre svoje deti prirodzeným vzorom. Možno aj používajú jemné vulgarizmy, ale naučili svoje deti ďakovať, prosiť a pomôcť kamarátovi v núdzi. No a vedia, že na odmocniny a prítoky Dunaja bude ešte času dosť.

A to sa mi páči. Keď nájdeme s rodičmi spoločnú reč.